Deň D, 10.6.2016 odlietame z Krakova do Varšavy a o 2 hodiny nasadáme na náš Dreamliner, ktorý nás vysadí v inom svete, priamo na JFK. Po dlhých 8 hodinách sme pristáli na jednom z najväčších letísk Spojených štátov. So shuttle "električkou" sme sa zviezli pre našu batožinu. Naše Bratislavské letisko mi zrazu prišlo komicky malé. Keď sme sa konečne zorientovali (Adam sa zorientoval) a dostali sa z toho veľkomesta lietadiel do ešte väčšieho mesta zhonu a stresu, potrebovali sme už len nájsť naše vopred booknuté ubytovanie, čo nebolo vôbec jednoduché bez nášho verného priateľa "Google maps". Po podrobnom preskúmaní niektorých ulíc Queens sme sa dostali na naše ubytovanie. Po dlhom a únavnom lete a značnom jet lagu sme hneď zaspali. Ráno o 7:00 nášho nového časového pásma po 12 hodinách spánku sme sa zobudili ako znovuzrodení a vybrali sa objavovať krásy New Yorku. Ráno pár minút po 8 am. na najrušnejšom mieste tohto mesta niet jediného živého tvora. Time Square bol vyľudnený. Po našej prvej americkej káve Starbucks sme sa vybrali preskúmať čo sa len dalo.
Tých pár dní v tomto úžasnom meste ubehlo ako voda a my sme už boli na ceste do nášho mestečka kde strávime 3 krásne mesiace. Cesta trvala celú noc a ráno pred 7 am. sme konečne dorazili do cieľa, stáli sme pred miestom, kde budeme pracovať 3 celé mesiace. A toto je naša prvá fotka:
Začali sme pracovať a týždne ubiehali neskutočne rýchlo, ani sme si nestihli uvedomiť a už sa blížil koniec leta. Bolo to strašné keď som si uvedomila, že pomaly sa blíži deň, kedy sa budem musieť rozlúčiť s týmto čarovným miestom a so všetkými ľuďmi s ktorými sme sa stali priatelmi na celý život. Bolo nás tam veľa Európanov a veľká časť sme boli aj Slováci s ktorými nie je také ťažké zostať v kontakte, no ja osobné som si najviac rozumela s niektorými Američankami, nie so všetkými, samozrejme boli medzi nami aj baby ktoré....ako to povedať...bolo s nimi ťažko, jednoducho povedané.
S mojím Adamkom sme prežili prekrásne leto, keď sme boli 24/7 spolu celé 4 mesiace, zistili sme, že jednoducho si nelezieme na nervy, nemáme žiadnu "ponorkovú chorobu" ale, že si neskutočne rozumieme a sme si oporou jeden pre druhého nech sa deje hocičo. Bol to stereotyp, samozrejme každý deň rovnako do roboty a rovnako z roboty, každý deň rovnaký ale predsa každý iný, každý jeden deň bol čarovný, pretože som ho mohla prežiť s mojou láskou.
Prišiel deň keď sme museli odísť, síce nás čakali ešte krásne 2 týždne cestovania, ale naše srdcia plakali za ľuďmi, ktorých už možno neuvidíme ale stále zostanú v našich srdciach. Stále nám chýba náš veľkorysí šéf Eddie, jeho manželka Anne a celá ich rodinka, ešte aj Richard :D A samozrejme naši kolegovia. Veľmi dúfam, že sa nám podarí ich ešte niekedy navštíviť a zaspomínať spolu na toto krásne leto, ktoré bolo také krásne aj vďaka ním.
A teraz naše cestovanie? Nie, to je už iná kapitola.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára